Damortiria (1.kapitola) Skúška

17. september 2012 at 13:53 | posted by Lia ♥ |  Damortiria
Kapitola sa volá skúška a aj toto je skúška. Neviem, či sa niekto prinúti túto blábolinu čítať, ale ak sa náhodou nejaký jedinec nájde, chcela by som vedieť váš názor. Napísala som to včera, dnes trocha upravila a mám nápady ako s tým pokračovať ďalej, ale... ale uvidíme :).

1.KAPITOLA - SKÚŠKA


Slnečné lúče osvecovali temný les tiahnuci sa z východu na sever. Jeho hranice sa strácali v okolitých lesoch, do ktorých prenikal svojou nekončenou mocou a tmou. Stromy bez lístia na prahu jesene, žiadny zvuk živého tvora, len šum, ktorý človek cítil pod nohami, keď bežal ako o život. Ani v pravo, ani v ľavo čo i len náznak po živej duši. Temnota, strach a úzkosť sa vám zarezávala pod kožu. Ostávala tam a mučila vás. Plnila svoj cieľ. Ani lúče slnka nedokázali zmeniť váš pocit bezmocnosti, keď ste blúdili lesom. Za každým rohom ste čakali netvora alebo príšeru, ktorá na vás zaútočí. Sledovali ste každý svoj pohyb, pohyb okolia a nadskočili a spozorneli pri každom zvuku, ktorý ste ledva svojím sluchom zachytili. Kráčali ste s malou dušičkou snažiac sa nájsť cestu von. Lenže nekonečné holé konáre vás desivo strašili a oznamovali tadiaľto cesta nevedie. Pomaly ste strácali nádej o úniku spod pazúrov strachu, ktorý vás tak pevne zvieral. Maličkými a neistými krokmi ste pokračovali ďalej. Pozorovali svoj dych ako sa stráca v chladnom okolí, ktoré vás obklopovalo. So zbraňou v ruke, ktorú ste kŕčovito zvierali, si presekávate cestu von. Držíte ju tak pevne, že vaša skrehnutá ruka stráca citlivosť. Nezaoberáte sa tým. Vašim jediným cieľom je dostať sa z temného lesa. Nemyslíte na nič iné, len na svoj cieľ. Tak ako duch lesa sa vás snaží uväzniť vo svojej moci, vy idete ďalej s cieľom vytrhnúť sa z jeho zovretia. Nevzdávate sa, lebo to by bol váš koniec. Stále tu tlie drobučké svetielko nádeje, ktoré vás poháňa dopredu. Obzeráte sa zo strany na stranu a takmer neviete ako vyzerá obyčajný les plný života. Hľadáte akékoľvek náznaky toho ľudského lesa, kde začujete štebot vtákov, šum vetra a sladkú vôňu drevín. Stále to nenachádzate. Smelo postupujete ďalej. Vaša dušička sa zmenšuje. Váš optimizmus sa už dávno stratil, ale odvaha vám nedovolí zastať a vzdať sa. Tichý hlas šepká v útrobách hlavy. Pokračuj! Pokračuj! Vypočujete ho. Pokračujete a nevzdávate sa. Jednu nohu striedate s druhou a postupujete dopredu. Po každom kroku sa opäť otočíte. Kontrolujete a sondujete okolie. Nikto vás nesleduje, lenže inštinkt je silnejší a vraví Bež! Utekaj ako ti nohy stačia! Neváhate ani sekundu. Rozbehnete sa! Bežíte ako najviac dokážete. Všetky sily pumpujete do behu, ktorý je jedinou šancou na útek. Ledva dýchate. Štipľavý chladný vzduch lesa sa zarýva do vašich pľúc. No aj napriek tomu bežíte. Uhýnate sa stromom, konárom, preskakujete skaly, spadnuté pne. Nič vás nezastaví. Vaše srdce bije ako o život. Cítite jeho tlkot, údery sú čoraz silnejšie a pravidelnejšie. Pichá vás v boku, bolia vás nohy, máte pocit, že nemôžete dýchať. Zastavíte sa. Len na pár sekúnd, aby ste sa zhlboka nadýchli. Vtom momente začujete šum krokov ako sa k vám niekto blíži. Hoci sa obzeráte, nič nevidíte. Inštinkt neklame. Rozbehnete sa opäť. Nezastavujete. Neobzeráte sa. Kľučkujete medzi stromy, naberáte tempo a rýchlosť. Stopy po zvukoch krokov sú preč. Miznú niekde v diaľke za vami. Stále sa neotáčate. Bežíte! To je váš terajší cieľ. Bežať! Dostať sa von z tohto prekliateho lesa. Ste neopatrný, podknete sa a padáte dole. Nestihnete sa zachytiť a kotúľate sa dole svahom. Narazíte na hrubý peň, ktorý vás zastaví. Udriete si hlavu, ale nie je čas myslieť na bolesť. Postavíte sa a bežíte ďalej. Napriek krvácajúcej rane na ruke, rozmazanému pohľadu a pálčivej bolesti hlavy, nájdete posledné kvapky síl vo svojom vnútri a pokračujete. Bežíte a nezastavujete sa. Nemôžete zastaviť! Už ste tak unavený behom, že prestanete vnímať okolie. Zabudnete na bolesť a sústredíte sa iba na útek. Zrazu vás niečo zastaví. Vôňa kvetín. Obzriete sa a na pravo zbadáte svetlo ružové lesné ružičky. Malé hlavičky smerujú k slnku, ktoré cítite na svojej tvári. Jeho lúče vás jemne hladia. Opäť cítite ten pocit šťastia. Po vašej tvári sa rozleje blažený úsmev. Kľaknete na kolená. Konečne môžete spokojne dýchať. Zhodíte sa na zem a dívate sa na tú jasnú oblohu. Oči vám slzia, ale vy si to užívate.

"Dokázala som to," vzdychla si dievčina ležiaca na tráve dívajúca sa na oblohu.

Zľahka dýchala svieži vzduch, ktorý ju obklopoval. Po chvíľke sa postavila. Bola vysoká a štíhla. Dlhé blond vlasy mala zopnuté do roztrapateného copa na pravej strane. Oblečená bola v dlhých tmavozelených šatách s voľnými rukávmi. Po stranách boli rozporky až po pás. Pod šatami mala oblečené nohavice a vysoké kožené čižmy. Šaty boli vpredu spevnené šnúrkou ako bývajú korzety vzadu a pod nimi bola biela blúzka. V okolí rukávov boli zdobené striebornou niťou. Hoci dole boli mierne otrhané a špinavé, celé pôsobili veľmi elegantne. Jej jasno zelené oči sa ligotali v lúčoch slnka. Tvár mala krásnu a súmernú, aj keď ošľahanú od konárov a špinavú z pádu. Na ľavom líci jej stekal jemný pramienok krvi z rany, ktorú utŕžila pri úteku z lesa. Pery mala pevne stisnuté, ale ich tvar sa pomaličky menil na jemný úsmev. V ruke stále držala obrovský meč, ktorý zdobenou striebornou rukoväťou pripomínal kord, ale svojou pevnosťou a možnosťou sekať dvojručný meč claymore. Kovaný z najlepšej ocele. Ostrý a zároveň ľahký pre ženu. Vyzeral ťažko a neforemne v rukách takého krehkého dievčaťa. Ona ho však nemala problém zdvihnúť. Preložila ho do ľavej ruky. Prsty na pravej mala úplne skrehnuté. Párkrát nimi pohýbala, stisla ruku do päste a otvorila. Po pár minútach sa jej opäť vrátil cit. Cez chrbát mala prehodený luk so šípmi. Pod šatami okrem meča, ktorý držala v ruke, mala okolo pásu dýky, sprava aj zľava. Na členku nechýbala jedna záložná a dlhý železný nôž.

Bola to bojovníčka. Lovkyňa čarodejníc. Na krku sa jej hompáľal strieborný náhrdelník v tvare štvorlístka. Bol to symbol skupinky štyroch hlavných veliteľov, ktorí patrili medzi lovcov. Boli to lovci bosoriek a všelijakých iných bytostí. Nezabíjali všetko magické, len temné a nebezpečné tvory pre ľudí. Títo lovci nedôverovali mágií či už dobrej alebo zlej. Spoliehali sa vždy na seba, nie na kúzla, knihy a elixíry. Ich úlohou bolo loviť, zabíjať, a likvidovať všetko magické, čo ubližovalo.

Delinda bola jednou z nich. Celý život bola vychovávaná vo svetle posolstva, ktoré musí niesť a plniť. Vychovávali ju bojovníčky svetla. Nemohla sa stať jednou z nich, pretože na ňu čaká iný osud. Bojuje so svojimi novými priateľmi, ktorí spolu s ňou povedú vojnu proti temnej mágií. To je ich poslanie.
Ako malej jej čarodejnice zabili rodičov a sestru. Ona jediná prežila útok a to vďaka záchrane. Pred istou smrťou ju uchránila bojovníčka svetla, Amélia. Vzala ju pod svoje ochranné krídla a vychovala. Delinda celých dvadsať rokov v sebe dusí túžbu po pomste. Chce pomstiť smrť svojej rodiny a nájsť tých, ktorí sú za to zodpovední. Srdce tejto dievčiny je plné bolesti a nedôvery. Rešpektuje však svoje poslanie. Bola zvolená, aby chránila a to je jej zmyslom života. Jej odvaha je väčšia ako hociktorého vojaka. Cíti strach, ale ten vždy potlačí svojou vierou v nádej. Nikdy sa nevzdáva. Bojuje do posledného dychu. Vždy v sebe nájde aj tú poslednú štipku sily. Jediná osoba, ktorej dôveruje, je ona sama.

Spozornela. Vpredu medzi stromami sa niečo pohlo. Pomaličky to prichádzalo k nej. Letiaci šíp! Len o pár centimetrov minul jej hlavu. Podarilo sa jej rýchlo zareagovať a prehnúť sa dozadu. Vytasila meč a bola pripravená zaútočiť na svojho protivníka. Nikto sa neukázal. Hľadela do lesa a čakala. Bála sa zapískať na svojho koňa, ktorý ju mal čakať niekde v týchto miestach. Napokon to čakanie nevydržala, a predsa zapískala. Vzápätí počula cval bieleho tátoša ako sa blíži k nej. Lenže nebol jediný. V diaľke bolo počuť aspoň tucet kopýt. Eremis stál pri nej. Rýchlo nasadla a popohnala ho vpred, aby uháňal ako najrýchlejšie vie. Vtedy sa z lesa vynorili čierne postavy. Zahalené v tmavých rúchach s mečmi a kušami v rukách. Boli to rytieri Vyrovho (Vajrovho) rádu. Ich úlohou bolo zbaviť sa Delindy a jej priateľov. Zabiť ich. A túto úlohu brali veľmi vážne. Niektorí ju prenasledovali až do temného lesa, kde sa boja vstúpiť aj tie najtemnejšie bytosti. Delinde sa ním podarilo prejsť. To, či sa z neho dostali aj jej prenasledovatelia nevedela, no dúfala, že aspoň niektorí z nich zahynuli pod nástrahami. Tento tucet rytierov ju tu musel čakať. Nevedeli, či sa odtiaľ vôbec dostane, ale neriskovali to. Museli celý les obísť a hľadať ju. Nakoniec ju aj našli a opäť prenasledovali. Tento krát si Delinda mohla aspoň na chvíľu oddýchnuť. Nemala by dosť síl utekať pred nimi po vlastných. Jedno šťastie, že Eremis príde vždy, keď ho potrebuje. Cválali s vetrom, ktorý ich poháňal dopredu. Kľučkovala medzi stromami, pretože ísť na vyšľapanú cestu by bolo veľmi nebezpečné. Tam ju určite čakala ďalšia skupina prenasledovateľov.

Vlasy jej viali vo vetre, oči neznesiteľne štípali. Nezastavila sa. Bola rýchlejšia. Jej kôň bol rýchlejší ako vietor. Začali po nej strieľať. Šípy jeden za druhým jej svišťali okolo hlavy. Ani jeden ju netrafil. Uhýbala sa. Nikdy necválali rovno, vždy sa presúvali zo strany na stranu. Keď vzdialenosť medzi ňou a jej prenasledovateľmi znemožňovala očný kontakt, spomalila. Ak by pokračovala, počet rytierov by sa zväčšil a potom by bol útek veľmi ťažký. Musela sa zbaviť najprv týchto.

Zoskočila z Eremisa a poslala ho preč. Ukryla sa za kríky a čakala. Pripravila si luk a šíp. V diaľke začula dupot koní. Sú blízko. Nevydala ani hlások, len tam tíško číhala. Postupne sa začali rytieri objavovať. Počkala, kým ich nebude viac a vystrelila. Šíp zasiahol svoj cieľ. Čierna postava skríkla od bolesti a rozplynula sa vo vzduchu. Ostal po nej iba čierny dym, ktorý sa strácal. Vzala ďalšie tri šípy a vystrelila ich naraz. Tie boli smrteľné pre dvoch jazdcov, ktorí stáli hneď vedľa seba. Ostali traja. Vzala ďalší šíp a vystrelila, lenže minula. Rytieri ju zbadali, zoskočili z koňov a rozbehli sa za ňou. Delinda šikovne odložila luk a šíp opäť na svoje rameno a vytasila meč.

"Tak poďte!" skríkla odvážne a rozbehla sa naproti nim.

Skrížila meč s prvým a začal sa boj. Trojnásobná presila nerobila krehkej žene žiadny problém. S mečom zaobchádzala obratne a s úctou. Jedného z nich prebodla a ten sa vyparil. Ostávali už len dvaja. To si myslela do chvíle, kým sa spoza stromov nevynorili ďalšie postavy v tmavých plášťoch. Tak predsa bude musieť utiecť. No ešte sa nevzdávala. Bojovala a zabíjala jedného po druhom. Vrhli sa na ňu štyria. Vytrhli jej z ruky meč. Delindu to nezaskočilo. Siahla pod plášť svojich šiat a vytasila dve dýky. Zopár z nich odzbrojila a napichla na ich vlastné meče. Sily ju začali opúšťať. Po neúprosnom behu cez temný les, bola vysilená. Potrebovala pomoc, ktorá prišla práve v čas. Traja rytieri, ktorí na ňu útočili sa rozplynuli po zásahu šípom. Dievčina hľadala miesto odkiaľ boli vystrelené. Naskytol sa jej pohľad na vysokého, hnedovlasého muža, ktorý bežal k nej. Rovnako ako ona držal meč v ruke a nemilosrdne stínal a zabíjal svojich protivníkov.

"Práve v čas!" zakričal muž na Delindu, ktorá bojovala s poslednými troma rytiermi.

"Zvládla by som to," odvetila a vrazila dýku priamo do srdca posledného.

Boli mŕtvi. Na mieste, kde pred chvíľou prebiehal boj, ostali len oni dvaja. Muž pristúpil k nej a pozrel sa na jej zranenú ľavú ruku. Bol to iba škrabanec a roztrhané miesto, cez ktoré vytekala krv. Zadíval sa na ňu. Delinde okamžite vystrelila ruka a priložila mu dýku pod krk. To isté spravil aj on. Stáli oproti sebe a dívali sa jeden druhému do očí. Jasno zelená farba pohlcovala prenikavú hnedú.
***
Tak čo hovoríte?
 


Comments

1 Carolina Carolina | Web | 18. september 2012 at 10:20 | React

Ahoj Lussy  to  jsem já  katrina  chtěla jsem  se  tě zeptat jestli si četla  můj  komentík ohledně toho blendu    prosím ozvi se mi :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.